Celé sa to začalo pred piatimi rokmi v Turzovke, na mieste, ktoré je také krásne a pokojné, kde cítiť veľkú prítomnosť milostivého Boha a nebeskej Matky, a ktorému sa predsa venuje tak málo pozornosti. Bolo to v máji 2010, keď som ešte pár dní predtým v srdci a vo svojej duši počula hlas Matky Božej. Veľké volanie Turzovskej Panny Márie, ktorú milovala aj moja babka, a stále kým žila mi vravievala, aby som aspoň raz v živote navštívila toto požehnané miesto. Toto volanie bolo také silné, že som povedala svojmu manželovi Valentínovi, že tam musíme ísť, lebo len čo na to prestanem myslieť, volanie v srdci počujem znova. A tak sme sa v máji vybrali a s dcérkou, ktorá bola neplodná, na túto nikdy nezabudnuteľnú púť. Keďže sme tam ešte nikdy neboli, nevedeli sme, že sa tam dá ísť cez Korňu. Zastavili sme autom priamo v Turzovke a vybrali sa peši cez les Lašutovou cestou. Bola dlhá a ťažká a z diaľky sme už počuli, že sa začala svätá omša a že je isté, že ju nestihneme, tak ako sa patrí. Boli sme z toho veľmi smutní, ale cestou sme sa zapájali do jej priebehu a tak sme si ani neuvedomili, že sme vlastne prítomní na slávení Eucharistie. Keď sme došli na miesto, kde stojí kaplnka, aby sme nevyrušovali, postavili sme sa k nej zboku, keď mi zrazu dcérka povedala: „Mami, socha Panny Márie sa na nás díva živými očami.“ Pozrela som sa a bolo to skutočne tak. Veľmi sme sa potešili, že sa na nás Matka Božia nehnevá, že meškáme, ale že nám dokonca dala milosť vidieť jej krásne oči. Zrazu sme zbadali, že Panna Mária sa na nás aj usmieva a že je vlastne živá. Mala k nám vystreté ruky a my sme od šťastia nevedeli čo robiť. Iba manžel ju nevidel a bol z toho smutný. Potešila som ho, že Matka Božia sa usmieva i na neho a určite mala na to dôvod.
Plný dojmov sme sa vrátili domov a tam nás čakalo ďalšie prekvapenie. V záhrade na vyhynutej ruži, ktorá roky nekvitla, bolo plno kvetov. Keď sme ich spočítali spolu s pukmi, bolo ich presne 150. Boli veľmi zvláštne, lebo boli rôznych farieb. Pochopili sme to tak, že Panna Mária chce aby sme sa modlili ruženec. Aj sme to hneď začali robiť. Od tejto udalosti sa náš život úplne zmenil. Zrazu sme všetko začali vidieť ináč. Obrátili sme sa a už sme netúžili po ničom iba po Bohu a veľa sa modliť. Premietol sa nám celý náš doterajší hriešny život. Niekoľkokrát sme absolvovali generálnu spoveď, lebo sme sa stále zabudli z niečoho vyspovedať. Zrazu sme pocítili obrovskú lásku k Ježišovi v Eucharistii. Nakúpili sme si knihy, životopisy rôznych svätých a začali navštevovať vždy na konci svätej omše Ježiša vo svätostánku, alebo keď bola vystavená Sviatosť oltárna. Uvedomili sme si, ako veľmi milujeme Pána Ježiša a Pannu Máriu a akí sme šťastní.
Po ničom sme už túžiť nevedeli, iba po stretnutí s nimi. Ale uvedomili sme si aj to, že pred tým svätostánkom sme sami, že len málokto príde Ježiša navštíviť. Každý po svätej omši hneď uteká domov, alebo sa ľudia priamo v kostole zhovárajú o všetkom možnom, len nie o Bohu. A tak sme si s manželom povedali, že my budeme Ježiša navštevovať stále, aby sme ho aspoň trochu potešili. Takto ubiehal čas a nič mimoriadne sa nedialo. Až raz som znova v srdci počula volanie Turzovskej Panny Márie: „Musíte prísť v nedeľu do Turzovky.“ Povedala som to svojmu manželovi, čo veľmi nechápal, lebo bolo hlásené zlé počasie a veľké záplavy, a tak nie div, že mal z toho obavy. Ale Panna Mária nás stále volala a v srdci mi hovorila: „Povedz manželovi, nech sa nebojí. Ja budem s vami. Ja vás ochránim. Dokážete to.“ A tak sme sa opäť i s dcérkou vybrali na to krásne miesto, plné nádherných spomienok, a verili, že to skutočne dokážeme. Cesta bola veľmi namáhavá pre môjho manžela, lebo sme prechádzali z prietrže mračien do novej prietrže a lejak bol taký silný, že stierače na aute nestíhali zotierať sklo, ale vďaka našej nebeskej Mamičke sme to zvládli. Celú cestu sme sa s dcérkou modlili a volali ju, aby nám prišla na pomoc. Priviedla nás až do Korne, odkiaľ sme sa dostali až na priestranné parkovisko pod lesom, a potom peši ku kaplnke. Keď sme prišli na miesto, bolo tam len veľmi málo ľudí, a tak sme celý čas nechápali, prečo nás Panna Mária volala. Zrazu sme sa z rozhovoru medzi ľuďmi dozvedeli, že bude pohreb Matúša Lašuta. Vtedy sme pochopili, že Matka Božia nás chcela mať pri rozlúčke s týmto vizionárom. Naša radosť bola preveliká. Dokonca začalo svietiť aj slniečko, a tak sme znova ďakovali Bohu a Panne Márii, že sme dostali takú veľkú milosť a mohli byť prítomní pri takejto veľkej udalosti. Bolo to 15-teho augusta 2010 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. V septembri mi povedala naša dcéra Majka: „Mami, stalo sa mi niečo zvláštne. Ako som tak stála, počula som za sebou hlas Panny Márie. Povedala mi: „Majka, príď do Turzovky a umy si brucho mojou vodou, budeš mať dieťa.“ A tak sme aj urobili. Prišli sme do Turzovky, Majka si umyla brucho vodou a tešila sa. Ale nič sa nedialo. Koncom apríla roku 2012, keď sa večer modlil manžel sv. ruženec za jej požehnanie, zrazu sa pred ním zjavila Panna Mária držiac v náruči dieťa. Bola celá v bielom. Usmiala sa na Valentína, vystrela ruky a vzduchom mu ho poslala. Celé to trvalo len okamih. Zobudil ma a povedal mi: „Majka bude mať dieťa. Bola tu pri mne Panna Mária a doniesla mi ho.“ Dostal aj vnuknutie, že sa narodí na jeho narodeniny, Že to bude jeho darček. A tak sa aj stalo. 6. 2. 2013 sa našej neplodnej dcére po necelých 9 rokoch manželstva narodila Viktória Mária.
