„Kto ma hľadá, ten ma nájde,
Ježiš Kristus
Kto ma čaká, ten sa dočká,
Kto sa raduje, toho šťastím obdarujem,
Kto je smutný, toho poteším,
Kto miluje, ten sa ku mne približuje,
Kto mi dôveruje, toho nesklamem.“
Duša človeka je ako surový diamant. Keď ho nájdeš, ani nezbadáš, že je to diamant a akú má obrovskú hodnotu. Mnohí ho aj zahodia, lebo vyzerá ako obyčajný kameň. Do neba sa dostane iba briliant, preto ten diamant musím obrúsiť. Najlepšie je, keď ho obrúsim už tu na zemi, lebo ak sa neobrúsi na zemí, musí sa ísť obrúsiť do očistca. Briliant ide rovno do neba. Ku mne, do kráľovstva nebeského.
Ľudská duša je krehká ako zrkadlo. Musíš s ním opatrne narábať, aby neprasklo, alebo sa nerozletelo na kusy. Z rozbitého zrkadla už neurobíš to zrkadlo, čo bolo predtým. Tu pomôže jedine zázrak. S ľudskou dušou je to podobné. Musíš dávať pozor, čím ju zaťažuješ a čo do nej púšťaš, a ako prijímaš Božiu vôľu. Ľahko sa môže stať, že sa zraní. V ranenej duši zostávajú jazvy, ktoré sa bez Božej milosti a zázraku nikdy nezahoja tak, aby bola čistá a krásna ako zrkadlo. Ranená duša sa podobá rozbitému zrkadlu.
Nerozumní rodičia zasievajú na svojich poliach kúkoľ a v nádeji očakávajú, že v čase žatvy zožnú pšenicu. Tými poliami sú duše ich detí. Svojím zlým správaním, príkladom a tolerantnosťou voči zlu zasievajú do duší svojich detí zlo, to je ten kúkoľ, v nádeji že z nich vyrastú dobré a poslušné deti, to je tá pšenica. Čo zasejete, to budete žať. Ak chcete, aby vaše deti boli dobré, musíte im byť svojím správaním dobrým príkladom a chrániť ich pred vonkajším zlom. Ak aj donesú z okolia niečo zlé, ihneď to z nich vykoreňte, lebo aj ak na svojich poliach vysejete len samu pšenicu, aj tak sa tam objaví kúkoľ. Rozumný hospodár nedovolí, aby mu kúkoľ prerástol pšenicu a zničil úrodu.
