21. 7. 2018
Viktorka mi hovorila: „Babi, Panna Mária mi povedala, že nie všetky dušičky, ktoré prichádzajú do neba, prechádzajú troma časťami, ale že sú aj také duše, ktoré prídu na miesto, kde sú len jeden deň.“ Ježiš to vysvetlill: „Áno, je to tak. Sú to duše, ktoré sú pripravené na vstup do nebeského kráľovstva už tu na zemi. Sú to poväčšine tie, ktoré Cirkev vyhlasuje za svätých, ale sú to aj také duše, ktoré nie sú vyhlásené za svätých, ale v skrytosti viedli svätý život.“ Zaujímalo ma, ako sa po rozsudku dostane duša do očistca, alebo do pekla. Poprosila som Valentína, aby sa na to Pána Ježiša spýtal. Ježiš povedal: „Peklo a očistec sú otvorené, takže sa tam duša po rozsudku prepadne.“
22.7. 2018
Dnes mi Viktorka hovorila toto: „Babi, Panna Mária mi zase rozprávala o krajinách, najviac o nektárovej. Povedala mi, že čím je krajina v nebeskom kráľovstve od Boha vzdialenejšia, tým je chladnejšia a tmavšia. A aj dni sú tam čoraz kratšie a noci čoraz dlhšie. Hovorila mi, že v nektárovej krajine sú dni veľmi krátke a že trvajú len niekoľko hodín.“ Pán Ježiš povedal: „Je to tak. Je to podobne ako na zemi. Čím je krajina severnejšie, tým je chladnejšia a dni sú kratšie.“ Panna Mária dodala: „V nektárovej krajine sú dni také krátke, že niekedy trvajú aj len 3 hodiny.“
23.7. 2018
Viktorka mi rozprávala ďalšie zaujímavé veci. Povedala: „Babi, na konci kvetovej krajiny sú plastelínové mestečká. Sú dve. Pre dievčatá a pre chlapcov. Mestečko pre dievčatá sa volá VONDI a mestečko pre chlapcov sa volá OO. Každá krajina má plastelínové mestečká pre deti, ale Panna Mária mi hovorila, že najkrajšie sú v kvetovej krajine. Plastelínové mestečko VONDI má nízku závoru a na nej je napísané VONDI. Nikto v tom mestečku nebýva, ale je na hranie pre dievčatká. Je celé fialové a všetko je v ňom z plastelíny. Fialové sú stromy, rôzne stavby, kvety, lavičky… všetko. Je tam teplučko a fúka tam príjemný vánok. Sú tam aj ulice, námestia, sochy, a je také veľké, že si to človek nevie ani predstaviť. Panna Mária mi povedala, že je také veľké, že sa to nedá ani opísať. Sú tam aj palmy aj stoly, za ktorými, keď sme hladné, jeme. Len čo mám na niečo veľkú chuť, anjelik strážny mi to donesie. Veľmi rada chodím do tohto mestečka, lebo sa tam môžem hrať a tvoriť rôzne veci. Poviem ti babi, to mestečko je také nádherné. Panna Mária mi hovorila, že stále rastie, lebo stavby, ktoré tam deti vytvárajú sú nezničiteľné, sú tam navždy. Ja som urobila tri kone a aj obchodíky staviam. V mestečku je oranžové more, v ktorom sa deti ponárajú a hrajú s malými rybičkami. Aj ja sa s nimi hrám. Ryby chlapčeky majú šupinky a dievčatká rybky sú hladké. Chytám ich do rúk a dávam im pusinky. Sú také roztomilé. „A ako sa do tohto mestečka dostaneš?“ spýtala som sa. „Veď hovoríš, že kvetová krajina je taká obrovská, že si to ľudia nevedia ani predstaviť.“ „Babi, do mestečka pre deti sa chodí na takom krútiacom kolotoči, ktorý je buď štvorec, trojuholník, kruh, alebo kvet. Ja chodím v kvete. Všetky dievčatá, ktoré chceme ísť do VONDI, si do neho posadáme, kvet sa nad našimi hlavami zatvorí a vzlietne. Je celý z plastelíny a vo vnútri oranžový. Do kolotoča si poberieme aj svoje živé zvieratká, s ktorými sa v mestečku hráme. VONDI je celé z fialovej plastelíny, len kostolík nie. Ten je murovaný a je celý červený. V mestečku je taká krabica, v ktorej sú plastelínové tehličky. Krabica sa nikdy nevyprázdni a je vždy plná. V mestečku je aj taký stojan, v ktorom je tiež plastelína. Deti si kľukou natočia a vytlačia toľko plastelíny, koľko chcú a je tiež vždy plný. Pri stojane stojí jedná obrovská slnečnica a krabica je pri palmách. Z tehličiek si staviame všelijaké domčeky a to tak, že ich skladáme na seba a lepíme plastelínovou trávou, namočenou v oranžovom mori, ktoré je len v kvetovom VONDI. Potom tie tehličky vyškrabujeme a natierame farebným peľom. Vyškrabujeme rôzne obrázky, a keď je stavba hotová, ponoríme ju do oranžového mora, voda vyšplechne, stavba vzlietne do vzduchu a poletuje sama po VONDI za nami, čo sedíme v kolotoči. Tam, kde v mestečku pristaneme my, pristane aj stavba. Vystúpime z kolotoča, pohľadáme voľné miesto a náš výtvor tam postavíme. Očistíme ho lupienkami, namočenými v oranžovej vode a keď to máme hotové, zavoláme chlapcov z mestečka OO, aby sa prišli pozrieť. Z VONDI sa prechádza do OO, kde chlapci stavajú tiež rôzne stavby, ale najradšej rôzne vozidlá. Mestečko OO je celé z bielej plastelíny. Vo VONDI je kostolík murovaný, červený a premieta sa tam život Panny Márie. V OO je kostolík murovaný, oranžový a premieta sa tam život Ježiška. Chlapci tiež volajú dievčatá do svojho mestečka a vozia ich na tých vozidlách. Všetky deti sa voláme po mene. Do detských plastelínových mestečiek chodia aj dospelí a pozerajú, ako sa deti hrajú, ale ja som babi, dospelých nevidela, to mi povedala Panna Mária.
A vieš čo, babi, ešte ti niečo poviem. Do plastelínového mestečka prichádza aj Ježiško, žiarivý ako slnko, a tiež aj Panna Mária, žiarivá ako slnko. Keď nás Ježiško zavolá, vojdeme do kostolíka, posadáme si do lavíc a pozeráme sa na život Panny Márie. V tom kostolíku sa nespieva, iba pozerá. Žiarivý Ježiško ako slnko a žiarivá Panna Mária ako slnko chodia iba po kvetovej krajine. Nikdy nevojdú do listovej, stonkovej a nektárovej krajiny. So žiarivou Pannou Máriou vždy chodia aj deti, ktoré majú tvár ako obláčik, takú zahmlenú a nemajú ešte svojho anjelika strážneho. Stále si s nimi niečo šepoce, a aj oni šepocú. Keď je v nebeskom kráľovstve nejaká oslava, sedia pri nej a oslovujú ju SEMIANA, čo znamená mamička, a ona ich volá SENILIT, čo znamená moje detičky. Panna Mária mi povedala, že keď tie detičky vyrastú, budú žiariť ako malé slnka a že aj ja som bola taký obláčik. A ešte ti niečo poviem, babi. Panna Mária má stále inú farbu oči. Raz má modré, inokedy zase zelené, ale neviem prečo.“ Ježiš nám všetko vysvetlil: „V nebeskom kráľovstve sú mestečká pre radosť detí. Volajú sa VONDI a OO. Kostolíky sú v nich farebné preto, aby vynikali. Deti so zahmlenými tvárami sú vybrané duše mnou a mojou mamičkou a majú slúžiť na zemi, pre naše zámery. Šepocú, lebo ide o budúcnosť, ktorá nemá byť poznaná ani dušami v nebi. Je to tajomstvo, preto majú aj tieto duše zahmlenú tvár. Raz budú tieto duše medzi svätými žiariť ako malé slnká. Moja Mamička mení farbu svojich očí ako sa jej páči a prispôsobuje si ju svojmu oblečeniu. Viktorka pravdu povedala. Boh nikdy nevojde do listovej, stonkovej a nektárovej krajiny. Panna Mária vojde, ale nikdy tam nevojde žiarivá v oslávenej podobe, ale iba v ľudskej.“
