12.4. 2019
Valentín pociťuje svrbenie a bolesť v dlaniach i na nohách. Ježiš povedal: „Zvykaj si, Valentín.“
15.4. 2019
Keď som sa modlila, počula som hlas mladého dievčaťa, ktoré hovorilo: „Tento muž je bohatý. Hádžem po ňom očami. Keby si ma vzal, bude o mňa postarané. Budem sa mať dobre. Nič mi nebude chýbať.“ Potom sa mi ukázal nápis výstavného strediska… Ježiš povedal: „Je to realita dnešných dni. Mladé, pekné dievčatá si hľadajú bohatých mužov, aby mali pohodlný život, a títo muži si myslia, že ich chcú z lásky. Príležitosti pre takto zmýšľajúce dievčatá sú na veľkých výstavách, kde sa títo bohatí podnikatelia prezentujú. Tam ich lovia a oni si myslia, že ich milujú.“
16.4. 2019
Dnes sa vo všetkých správach hovorí iba o požiari v Notre Dame. Celý chrám zachvátil požiar a je veľmi zničený. Ľudia si to pozerajú na videách a plačú. Pýtali sme sa Pána Ježiša, prečo to dopustil. Ježiš smutne poznamenal: „Notre Dame už nebol na oslavu Boha, ale veľká turistická atrakcia, preto som to dopustil. To torzo čo ostalo, je obrazom kresťanstva vo Francúzku.“
19.4. 2019
Keď som sa modlila, zrazu sa pred mojimi očami objavila kožená krabička, v ktorej boli vložené lístočky, skôr kartičky s menami našich patrónov. Jedna z nich sa zrazu uvoľnila a ukázal sa mi obrázok so sv. Charbelom. Potom som počula, ako sa so mnou modlí veľa hlasov, a jeden z nich, akoby tohto svätca, sa predmodlieval, ale nie v mojom jazyku, ale v nebeskom. Ježiš nám to vysvetlil: „ Vždy keď sa modlíte, modlia sa s vami aj všetci vaši patróni. Jeden z nich je stále tým, ktorý vedie celú skupinu. Dnes to bol Sv. Charbel.“
20.4. 2019
Pán Ježiš dal Valentínovi odkaz pre všetkých členov Spoločenstva Priateľov Eucharistie: „Moji milí. Neznepokojujte sa tým, čo sa dnes okolo vás deje. Na všetko pozerajte pohľadom viery. Slovensko ochránim. Ochránim aj Česko, pre tú hŕstku verných. Nezdvihnem naň svoju ruku. V nepriaznivých situáciách sa pozerajte len na mňa. Nasledujte ma! Dôverujte mi! Moje požehnanie vás bude sprevádzať po celý rok. A moje ruky vás budú chrániť.“
Dnes volala dcérka Majka a povedala mi: „Mami, počula som, ako sa Viktorka zhovára s Ignáckom a rozprávala mu toto: Ignácko, keď vyrastieš a pôjdeš na prijímanie, nie že zahryzneš, lebo je to živý Ježiško. Ignácko, nikdy to neurob!“ Keď sa jej dcéra spýtala, ako vie, že je to živý Ježiško, veď vidí len oplátku, Viktorka odpovedala: „Mama, ja nevidím oplátku, ja vidím ukrižovaného Ježiška.“ Dcéra sa jej spýtala: „Odkedy?“ Povedala: „Stále.“ Ježiš povedal: „Viktorka vraví pravdu. Nevidí oplátku. Vidí ma živého, ukrižovaného.“ Pán Ježiš po latinsky požehnal všetkých členov Spoločenstva.
21. 4. 2019
Od 17.4. do 23.4. máme u seba moju mamku. Chcela k nám prísť na sviatky a my sa tomu všetci tešíme. Pán Ježiš mi po Valentínovi odkázal: „Barlička, dobre sa o ňu staraj, máte u seba ukrižovaného Ježiša. Robíš to s láskou, rob to aj naďalej.“
23.4. 2019
Moja mamka odišla domov. Ježiš povedal: „Barlička, príkladne si sa starala o svoju matku. Tvoj otec ti za to ďakuje.“
24.4. 2019
Vo sne som bola na nejakom výlete. Bola som mladá, stredoškoláčka. Na tomto výlete, alebo zájazde, boli aj moji spolužiaci z gymnázia a z nadstavby. Boli sme v nejakej neznámej, ale veľmi zaujímavej krajine. Bývali sme v akejsi čudnej budove, plnej labyrintov. Ja som bola ubytovaná s dvoma priateľkami zo školy, z čoho som mala radosť, lebo všade sme mali chodiť po skupinkách, nikto nesmel chodiť sám, lebo išlo o veľmi nebezpečnú krajinu. Tak sa povytvárali rôzne skupiny mladých ľudí, ktorí všade chodili spolu. Ani po chodbách sa nesmel nikto pohybovať sám. Bolo to zakázané. Z každej strany hrozilo nebezpečenstvo. Keď sme mali ísť na raňajky, moje priateľky odišli a nechali ma samu. Veľmi som sa vyľakala a začala ich hľadať. Vystrašená som behala po chodbách, až ma nakoniec napadlo, že jedáleň je možno v suteréne. Aj tak bolo. Keď som ich zbadala sedieť za stolom, rozbehla som sa k nim a celá šťastná ďakovala Bohu, že som ich našla. Nič som im nevyčítala, správala som sa k nim pekne, ale oni ma po celý čas ignorovali. Prosila som ich, aby ma už nenechávali samu, ale oni sa len škodoradostne na seba usmievali. Potom mi jedna z nich povedala: „Pozri sa na tú skupinu chlapcov. Nenávidia ťa a chcú ťa zabiť, lebo sa im svojím správaním nepáčiš.“ Pozrela som sa a videla spolužiakov, ktorí na mňa zlostne zazerali. Nechápala som prečo. Veď som im nič zlé neurobila. Kým som sa pozerala na skupinu chlapcov, znova mi ušli a ja som nevedela, kam ísť. Hľadala som ich po všetkých izbách, boli to vlastne triedy gymnázia, a zúfalo sa vypytovala každého koho som stretla, či ich niekde nevideli. V tej budove som cítila samé zlo, nenávisť a všetko to, čo človeka zraňuje. Zrazu som vo všetkých čo som stretla, videla samých zlých duchov. Utekala som a hľadala výťah, že sa vrátim do svojej izby, a že z nej nevyjdem, kým neskončí tento hrozný výlet. Výťah som našla, a len čo som do neho nastúpila, vošla ku mne aj akási zvláštna mladá žena a dvaja muži. Žena bola milá, pekná, mala pekné šaty ako z iného sveta a zaujímavý účes. Tí dvaja muži boli odporní a vyzerali ako monštrá zo sci-fi filmov. Žena sa na mňa usmiala a hovorila mi: „Ako je možné, že v tejto krajine chodíš sama. Je to nebezpečné. Musíš sa urýchlene schovať na izbe.“ Jeden z tých mužov ma začal bozkávať, ale ona ho hneď okríkla a povedala mu, že sa ma nesmie ani dotknúť. Počúvol ju a stiahol sa. Vystúpili sme z výťahu, chytila ma za ruku a spolu so mnou pristúpila k malému okienku, podobnému ako sú na vrátniciach, a s niekým tam niečo rozprávala. Ako tak stála, zrazu vypustila z ruky na dlážku nejaký list v obálke a niekoľko bankoviek. Jeden z tých mužov ich chcel zodvihnúť a ukradnúť aj tú obálku, ale ona zvolala: „Neopováž sa, to patrí jej!“ Potom sa otočila a povedala: „Sú tvoje. Odteraz ti nesmie nikto ublížiť.“Zodvihla som ich a vybehla z budovy von. Tam som zazrela dve staršie ženy a spýtala som sa ich, či nevideli tie moje dve priateľky, že ich stále hľadám. Povedali mi, že áno, že ich videli, ako kráčajú po pláži s dvoma chlapmi. Ako som tak stála, videla som, že budova je luxusný hotel. Potom jedna z nich zodvihla ruku a ukázala na oblohu: „Pozri, vidíš tie čiary. To sú tie cesty, po ktorých chodili, a tá čo sa práve vytvára, to je tá, po ktorej práve kráčajú. Pozri sa, tu všetko vidíš. Tu boli o deviatej, tu o pol desiatej, tu o jedenástej a tu, kde sú teraz.“ Pozrela som sa a videla na oblohe biele cestičky, aké ostávajú na mieste, kde preletelo lietadlo. Zľakla som sa a utekala sa schovať do izby. Vtom som sa prebudila.
